BLOG: (Futbalový) svet z (mojej) postele

Éric Abidal (© mirrorfootball.co.uk)

„(Futbalový) svet z (mojej) postele“ s podtitulom „Návrat k finálovému príbehu“ je voľným pokračovaním „Sveta zo sedadla Nou Campu.“

Nachádza sa tu pár odkazov na predchádzajúcu časť, aj tu nájdete úvahy a spomienky, ale celkovo je toto „nízkonákladové“ dielo postavené na humornejšom základe, takže tí, čo sa ho rozhodnú čítať, nech ho berú (väčšinou) s nadhľadom – ako oddychovku na spestrenie uhorkovej sezóny. Námetom totiž tentoraz nebol úžasný futbalový výlet, ale „pobyt“ a „dumanie“ v posteli (pred telkou a s niečím na čítanie). Napriek tomu je (aspoň pre autorku) záver, do ktorého príbeh vyústi, (skoro) rovnako dôležitý.

I.

„Urobím ti ešte ten čaj, Romanka?“ opýtala sa ma starostlivo mamina. „Nechaj tak mami! Veď ja si urobím,“ zmohla som sa na normálnu odpoveď, no v duchu som sa pekne poľutovala: „To ešte zvládnem... No aj ma trafí, keď budem musieť dlhšie trčať doma a chodiť po nejakých vyšetreniach alebo čo. Vonku krásne... zrušené jedno stretko, odrieknutá ďalšia „káva“... paráda! Úžasný začiatok leta!“ Nejaké zdravotné problémy, ale „keď nejde o život, nejde o nič,“ ako počúvam všade okolo, keď sa posťažujem. Ale veď jasné, že nejde, len keby sa to tak neťahalo! (Zatiaľ) nepoznám nič viac ubíjajúce a unavujúce ako čakárne u lekárov.

Ale dnes si rada poležím pred telkou. Opakujú finále Ligy majstrov spred dvoch týždňov. Vychutnám si znova krásny barcelonský triumf!

Vychutnať si ten zápas naplno, bez nervov, som bola rozhodnutá už pred jeho začatím, čiže pred tým, ako bolo jasné, že skončí víťazstvom „mojich.“ (Poctivo to trénujem, aj keď zatiaľ nemám bohvieaké výsledky.) Teraz išlo síce o dosť dôležitý súboj, o európsky triumf, ale aj tak som si vtĺkala do hlavy, že sa tým proste musím len baviť. Načo byť nervózna a napätá? Tým nič nezmením. A aj keby to malo skončiť pre mňa nepríjemne, aspoň si to užijem.

Prepracovaná psychologická príprava, že? Normálna životná múdrosť. Načo sa stresovať a hocičím trápiť? Nič tým nezmeníme a aspoň si to užijeme.

V každom prípade (s nervami či bez) je užitočné pozerať futbal: Veamos mucho fútbol, inagotable banco de metáforas, aunque sólo sea por si así comprendemos algo de la vida... (Pozerajme futbal, nevyčerpateľný zdroj životných metafor a zo života niečo pochopíme...) Pekné. Ako celý článok, na ktorý som narazila na nete: „Fútbol metáfora.“

II.

No aj keď sú tie múdrosti o podstate bytia také krásne, vznešené a v podstate jednoduché, mne sa pri live prenose zase za pár minút zrútil aj skromný predzápasový plán. Ako som mohla byť ako fanúšik Barcelony „úplne v pohodičke“ tých prvých desať minút zápasu? Pri zázname už hej, ale dva týždne predtým som miesto užívania si „mierne“ tŕpla. Potom ale úvodné „ostré vybehnutie“ Manchestru opadlo a Zeman ako spolukomentátor to zhodnotil v zmysle, že proti dnešnej Barcelone takýto štýl hry žiadne mužstvo viac ako 10 minút nevydrží. Odborníkov treba počúvať. Hlavne, keď sa to hodí.

Ja inak milujem vtipné či nepodarené hlášky komentátorov.

Ronaldo, pred ním už len Valdéz, triafa Puyola... (Marcel Merčiak)
Všimol som si, že obľúbenou činnosťou sira Alexa Fergusona je tľapkať svojich asistentov po hlave. Je to veľmi dôležitý výrazový prejav mimoverbálnej komunikácie. (Laco Borbély)
Asi sa odo mňa očakáva, že poviem aj niečo metodické, ... ale keď si všimnete tak Jaap Stam a Henrik Larsson vyzerajú na ihrisku ako takí dvaja mimozemšťania (Vladimír Goffa)
...a strelu chytá brankár Abbiati, ktorý vyzerá ako banán v čokoláde.... (Róbert Minařík)
Je to zatiaľ fyzicky náročný zápas. 20 hráčov behá po celom ihrisku. (Ľuboš Hlavena)
Rosický posral přihrávku Sionkovi...pardon...Jarošíkovi... (Petr Svěcený)
Teraz výrazne spomalíme, na rade je naša najvyššia futbalová súťaž... (Peter Čambor pri hlásení správ)
Mario Božič je jednoznačne bojovnejší hráč, aj na takých chce zjavne stavať hru Jaro Karolím... („ďalší“ komentátor)

Samozrejme, (ne)podarené výroky nevznikajú len pri komentovaní futbalu:
Hamilton opäť na mäkké pneumatiky? Veď ešte neobúval tvrdé, zrejme som to nezbadal, aj keď si robím poznámky a mám to tu popísané ako český žandár. (Ján Žgravčák - GP Turecka 2011)
Náš livetiming je túto sezónu dosť pomalý, určite máte aj vy doma rýchlejšiu sieť ako my tu...týmto pozdravuje technikov v mlynskej doline. (Ján Žgravčák - VC Kanady 2011)
Máme tady nějaký černý dres, kdo to je? Nikdo, ten černý dres jsem si vymyslel. (Robert Bakalář - Giro)
No a hokejové MS u nás tento rok – aspoň na tých komentároch sa dalo zasmiať:
Komentátor: Edo, čo mohol urobiť brankár proti tejto strele? Edo Hartmann: Tááák, nóóó mohol ju chytiť.
Naši chlapci sú ako obarení studenou vodou. (Ivan Niňaj)
Gašpar: Červenka prebral po Marcelovi Hossovi žezlo najlepšieho strelca KHL. Kollár: Tak v útoku pri Jágrovi... to by som aj ja bol. :)
Lintner: "Fasth veľmi dobre hľadá tie puky pred ním, v tej trafike, jak sa povie." Gašpar: "Novinový stánok asi nie, myslíš premávku, však?" Lintner: "Presne tak."

Vždy sa na tom pobavím. Keď som nedávno jedného z „autorov“ stretla na bratislavskej promenáde pri Dunaji (pri úteku z postele medzi ľudí), prišlo mi to náramne zábavné... Ešte že som vyzerala divne len pred kamoškou; okoloidúci si mysleli, že to ona mi povedala niečo, čo ma tak rozosmialo.

Keď doma náhodou „stvrdnem“ dlhšie, pohrabem sa aj vo futbalovom oddelení našich bohatých domácich knižníc. (To sa v jednotnom čísle – knižnica proste ani nedá povedať. A to napriek tomu, že jeden člen rodiny prečítal v živote len jedinú knihu: „100 rokov futbalu,“ a nekúpil ani tú...) Ale je pravda, že dnes už všetci stíhame väčšinou len noviny a časopisy. Ja mávam záchvaty čítania väčšinou cez nejaké sviatky. A po nich nasledujú dlhé „obdobia sucha.“ No niektoré tie futbalové knižky boli fakt dobré... „Toulky s fotbalem,“ „Fotbalová chobotnice,“ „Fotbal proti nepříteli“... ešte pritvrdíme: „Futbal plný hriechov,“ „Český fotbal: Skandální odhalení,“ „Faul,“... trocha prehľadu a čísel: “První fotbalový atlas světa,“ „Slovenský futbal (1898-2009)“ (veď tam som sa ešte nedostala ani po tretinu), „Päť rokov futbalu“ (skade mám dve?)... „Defenzívna moderna v súčasnom futbale“ (vyšlo v náklade 1000 ks, ja som ale práve mala obdobie, keď mi neuniklo nič, čo sa objavilo na slovenskom futbalovom trhu, a tak som popri Newtonových zákonoch študovala aj teóriu defenzívneho zreťazovania); v Blave pod posteľou mám ešte neotvorenú staré českú knižku „Muži v ofsajdu“ (či „Skalní v ofsajdu;“ či to je len film? Alebo je to to isté? Dovliekla som to z antikvariátu, kde som hľadala „Klapzubovu jedenástku“), už viackrát prelistovanú knižku o MS v JAR, čo mi kúpili kolegyne, ktoré sa super vynašli, keď som si dva týždne nevedela vymyslieť, čo chcem na narodky, aj dielko o Messim, ktoré som si kúpila ako novinku pred výletom do Barcelony (super znamenie); trocha futbalovej beletrie: „Góóól!“ (aj film o Santim je peknučký – teda všetky tri časti sú také pohodovky-oddychovky).

III.

Vo Wembley vyzeralo všetko pohodovejšie, keď Pedro zavesil prvý gól. Najprv som gólový výkrik predviedla spolubývajúcej na byte a repete som si dala do mobilu. Naši boli ešte v aute na ceste domov, tak som im sľúbila, že prvý polčas ich budem informovať. Tak a už je všetko na dobrej ceste... Aspoň na chvíľu.

Potom ale prichádza pekný Rooneyho gól. Zo záznamu ho ocením viac a pokojnejšie. Ale už „na prvý pohľad“ sa mi páčil. Nasledovalo druhé hlásenie na mobil, teraz ale v skleslom tóne: „No tak 1:1. Rooney.“ Ale veď Barcelona je jasne lepšia. Prehrá ich a v druhom polčase určite ešte skóruje. Aj tak sa mi ale nevdojak v pamäti vynorila tá prudká zmena nálady, ktorú som prežívala, keď sme s kamoškou Luckou jačali pred telkou pri sledovaní zápasu našich s Talianmi na MS v JAR. Pri góle na 3:1 sme výskali ako v „najsilnejších pubertálnych rokoch,“ objímali sa a ja som bola neopísateľne šťastná, že som v živote objavila niečo také úžasné ako je futbal. O pár minút som mala hlavu v rukách a Lucii, Mišovi a telke som kládla zúfalú rečnícku otázku: „Na jakú onú som ja toto (rozumej futbal ako taký, čiže hocijaký) kedy v živote začala sledovať?“ Gramatická, štylistická aj každá iná nezrozumiteľnosť bola spôsobená aktuálnym vývojom situácie, t. j. talianskym gólom na 2:3. Citová vyrovnanosť v troskách, ale to proste k tomu patrí: emócie patria k futbalu tak ako k životu.

V JAR to nakoniec vydržalo, a vo Wembley sa po prestávke vrátilo na dobrú cestu. Messi! Jasné! Nádhera! V čase „live zápasu“  pre istotu aj to hlásim na mobil, ale naši už tiež pozerajú. Zápasový dej sa mi páči stále viac, keď prichádza Villov krásny zásah. Vtedy zazvonil mobil mne a ocino mi hlásil: „Vidíš? Tak to zase zariadili naši hráči!“ Áno, „naši!“ Naši, ktorí skórovali, keď sme boli v Barcelone na zápase s Villarrealom, naši, s ktorými máme na pamiatku barcelonského futbalového výletu fotky (aj keď sú to len fotomontáže.)
 
Messi je moja hviezda už dávno, až sa mi to nevidí, keď čítam tie roky, kedy sa presadzoval v prvom tíme Barcelony. Mne sa predsa zdá, že ho sledujem už veky, keď sa o ňom písalo ako o veľkej nádeji, pre mňa už bol hviezda (videla som nejaký zápas, v ktorom ma očaril svojimi kúskami) a bola som presvedčená, že zanedlho bude pre celý svet. Aj kvality Villu som uznávala, hlavne od vydareného európskeho šampionátu, ale je pravda, že ten si ma definitívne získal práve počas toho zápasu s Villarrealom. Dal gól, úžasne bojoval... jednoducho bude pre mňa vždy jednou z hviezd toho úžasného večera na Nou Campe. Ono sú tie sympatie a nesympatie niekedy ale fakt nevyspytateľné. Niekedy aj jeden moment ovplyvní aj „kolektívnu“ obľúbenosť či zatratenie.

Super o tom píše madridský spisovateľ a fanúšik Realu Javier Marías v knižke futbalových fejtónov „Divoši a citlivky:“ Všichni víme, že život je nespravedlivý a ne vžydycky z vlastního pričinení. ... Vlastně je pozoruhodné, jak se někteří hráči dokážou snadno zavděčit a jiní znelíbit (ale to se deje ve všech oblastech našeho nespravedlivého života) a jak obojí někdy záleží na nečem, čeho se na hřišti dopustili jen jedinkrát, ale zato před miliony diváků. Jediný okamžik může rozhodnout, že bude hráč spíš svou reakcí než akcí poznamenán na věky nebo aspoň do chvíle, kdy ho nějaké opačné gesto vysvobodí či zatratí. Nejpřekvapivejší na tom je, že stejné gesto může být vnímano různe, či dokonca opačně, jako by se k některým hráčům hodilo a k jiným zase ne. Asi existují jemné nuance a všichni je vnímají. Před čtyřmi lety na mistrovství světa v Itálii dostal Angličan Gascoigne v semifinále kartu, což znamenalo, že kdyby Anglie zápas vyhrála, on by kvůli trestu ve finále nenastoupil. Tlusťochovi Gascoignovi, který se víc než hráči podobá hooliganovi a je to neukázněný drsňák, v tu chvíli s nestydatou úpřimností vyhrkly slzy, zatímco se chystal znovu vyrazit do útoku, aby jeho spoluhráči dosáhli na vysněný závěrečné utkáni, v nemž on si nezahraje. Získal si tým diváky z celého světa a od té doby se mu všechno promíjí. Před pár dny jsme zrovna taky viděli plakat chudáka Luise Enriqueho, kterému Tassotti v pokutovém území rozbil nos loktem. Nemyslím však, že by mu ten obraz získal mnoho sympatií, i když je pravda na jeho straně: možná byla jeho reakce přílliš kýčovitá (hráč Realu se vrhl na zem, strašně hlasitě a dětinsky plakal a křičel na útočníka „ty sráči, ty sráči“). Ale hlavně to všechno trvalo moc dlouho, nebyl to prchavý obraz, ale exhibice. Délka trvání je pro emoce rozhodující, pokud se moc dlouho naléhá, dojetí mizí ... Fotbal je stejně nepochopitelný jako život: v obou sa člověk zavděčí nebo znelíbí lusknutím prstů.    

IV.

Doma pred telkou si už v týchto momentoch (skóre má už definitívnu podobu 3:1) znova vychutnávam barcelonskú futbalovú exhibíciu. 28.5. som k tomu mala „naservírovanú“ ešte aj krasokorčuliarsku. Jagudin je najlepší! Ako divák viem prísť na chuť asi (takmer) každému športu, ale futbal a kraso bola odmalička moja „naj“ kombinácia. V krasokorčuľovaní sa už však trocha strácam... Som rada, keď sa mi z MS či ME podarí poriadne si pozrieť aspoň jednu kategóriu. To vo svojich školských časoch som počas šampionátov každé poobedie zapla satelit a videla som všetko od kvalifikácií až po záverečnú exhibíciu trikrát. Okrem toho súťaže Grand Prix, všelijaké exhibície... Teraz si doma okrem futbalu najčastejšie pustíme asi tenis.

Repete barcelonskej exhibície z poslednej časti finále - nádhera! Teda až na Fergusonove trasúce sa ruky; sila! Napriek tomu je jeho vystupovanie a blahoželanie na konci hodné Sira! Aj keby to mala byť pokrytecká pretvárka so zaťatými zubami. Pokrytecky nevyzerala a zaťaté zuby by mal na jeho mieste asi každý. V slovenskom futbalovom mesačníku som si k tomu prečítala, že o Britoch je predsa známe, že sa nezvyknú priznávať k tomu, že sú v niečom slabší, že súper bol lepší a vyhral zaslúžene a že Sir Alex Ferguson je klasickým príkladom tejto britskej nátury - ak jeho tím sem-tam prehrá, vždy hľadá výhovorky od počasia cez menej kvalitný trávnik po chyby rozhodcov, či neuveriteľnú smolu. Na tlačovke v sobotu večer však bez výhovoriek jednoducho uznal kvalitu súpera a označil ho za najlepšie mužstvo, proti ktorému jeho tím doteraz hral.

A po ukončení úžasného zápasu ešte samozrejme medaily pre víťazov a ušatý pohár! Prvý ho s požičanou kapitánskou páskou zdvíha Éric Abidal. „Kráľ Éric“ si na Nou Campe získal môjho ocina. Vtedy mu to na mieste stopéra fakt vyšlo. A odvtedy mu vyšlo aj niečo dôležitejšie... No super obrázky! Samozrejme ma pri nich zase chytajú nostalgické filozofické úvahy: Ako blízučko je od slávy k tragédii, od šťastia k smútku, od života k smrti. A naopak. To už „akože“ viem podložiť aj skúsenosťami zo svojho života, aj keď netvrdím, že to všetko viem „vydokladovať“ na vlastných zážitkoch. Ale asi preto veľmi nie som na prehnané a „absolútne“ vyhlásenia a prirovnania. Pousmiala som sa už pri názve spomenutého článku: „Futbal z inej planéty.“ Ale zas o Barce sa to nečíta a nepočúva zle. Hlavne, keď autor článku spomenie, aké úžasné klubové finále už videl (napr. finále EPM s veľa gólmi: Real Madrid – Eintracht Frankfurt 7:3 či v roku 1989 v Barcelone: AC Milan – Steaua Bukurešť 4:0 alebo dramatické finále LM: Manchester United – Bayern Mníchov 2:1), ale na tohtoročné finále nikdy nezabudne. Inak, na zápas Manchester – Bayern si veľmi dobre spomínam aj ja. Barcelona 1999. Pamätám si hlavne Matthäusa. Niežeby som vtedy fandila Bayernu (skôr Manchestru), ale prišlo mi ho neuveriteľne ľúto. Bol pred koncom vystriedaný a na lavičke si mal už len vychutnať posledné chvíle víťazného stretnutia. No a chudáčik – skormútene pozeral na ten neuveriteľný obrat... A mne citlivke prišlo ľúto... ešte aj Realu, po tom, ako som sa od radosti vyskákala po skončení zápasu, ktorý skončil päťgólovým triumfom Barcy a nato som v telke uvidela záber na sklamaných madridských hráčov a fanúšikov. (Ale zas jasné, že lepšie, ako keby som musela „citlivo“ uznať ich kvality a ich výhru.) Len Mourinha mi akosi moc ľúto neprišlo. Tam by ľútosť pravdepodobne začala až niekde od „desiny“ hore...

Som zvedavá, ako sa k zápasu budú vyjadrovať v českom futbalovom mesačníku. Keď som robila v Nitre, mala som vytypovaný obchodík, kde som ho kúpila hneď v deň, keď vyšiel. Vážne! Aj mne sa to zdalo neuveriteľné. Minule som sa tam bola pozrieť, ale už tam ten obchod nie je. Takže dnes, keď časopis v Blave vypytujem dva týždne, napadá mi, že to možno bol čarovný obchodík „len pre mňa.“ Alebo som si skôr plietla dátumy, kedy má vyjsť český a slovenský? No neviem, ale myslím, že práve v čítaní týchto časákov má korene ďalšia záhada, a to, že väčšinou neviem odpovedať na otázku, či som niečo čítala v slovenčine alebo v češtine.

V.

Naspäť k Abidalovi. Éric by si snáď v tej nádhernej chvíli, keď zdvihol nad hlavu trofej,  mohol „zarecitovať“ aj môj ďalší obľúbený výrok: „Futbal vám raz všetko vráti.“ Pri mojom dnešnom uvažovaní, je už síce aj tu to „všetko“ prehnané a príliš definitívne, ale to musím (mať čas) uvažovať. Niekedy sa ľudia proste dajú uniesť (na moje potešenie aj iní ako ja) a v niektorých chvíľach to ani nie je nepatričné.

Toto heslo mám z knižky o Moravčíkovi. Alebo z nejakého článku o ňom, neviem to totiž teraz pri listovaní v tej knižke: „Milovaný a nenávidený“ nájsť. Len, že „futbalu musíš najskôr veľa odovzdať, obetovať. Potom môžeš čakať, že ti to vráti.“  Podobné. Ja to mám ale zafixované „jednovetovo“ a jasne si vybavujem, ako super a romanticky mi to znelo a okamžite som sa rozhodla, že to musím „napasovať“ aj na svoj život. Len som nevedela prísť na to ako: čo mi má futbal vrátiť a za čo vlastne. Veď som ho len mala rada a sledovala som ho – ako milióny iných ľudí. Moja profesionálna hráčska kariéra sa akosi nedala prirovnať k Moravčíkovej (nieto ešte k niečomu takému ako je Abidalov návrat). Dostala som sa k nej viac-menej náhodne, bola žalostne krátka a bez jediného úspechu. (Jedine ak by som rátala úspešné vytočenie učiteľského zboru, keď sme zabuchli kľúče v prezliekarni a keďže jediný kľúč k tapacírovaným dverám s pántmi z vnútornej strany bol ten, čo ostal v zámke, museli vysekať otvor v stene...) Bola to vlastne len epizódka bláznivých báb, čo práve končili základnú školu. Telocvikár nám pustil na videu komédiu „Berušky“ o dievčenskom futbalovom tíme a nám bolo na jej konci úplne jasné, že aj my vytvoríme ohromujúce futbalové družstvo. Aj keď úprimne: ja som sa ešte aj dala prosiť. Veď tiež mohlo voľakomu napadnúť, že mne, ako pravidelnému divákovi ligových zápasov, by bolo vhodné ponúknuť minimálne post asistenta. (Áááále, to si robím srandu, ale aj tak som nejako ohŕňala nos, len si už presne neviem vybaviť, čo mi naň sadlo.) Miesto toho som s ostatnými babami poctivo trénovala „aktívne“ futbalové majstrovstvo. Po dvoch týždňoch sme to už akože vedeli a boli pripravené očariť futbalový svet. A potom prišla realita.... Prvý domáci zápas proti trochu dlhšie trénujúcemu dievčenskému tímu sme ešte ustáli. Tuším sme nejakým zázrakom uhrali remízu či pravdepodobnejšie nejakú tesnú prehru. Keď sme ale v našom druhom súboji na neďalekej dedine schytali debakel (zdá sa mi, že päťku), prestalo nás behanie za loptou baviť. Veď načo sa naháňať, keď sa k nej aj tak neviete dostať? (A ako je možné, že z „vlastných“ zápasov si nepamätám ani len výsledky? No asi som radšej zabudla. Dobre si však pamätám svoj hattrick v jednom z nemnohých amatérskych stretnutí zmiešaných družstiev tímov vytvorených hráčmi z nášho konca ulice + legionármi z iných častí dediny. Nebolo to proste také ľahké zorganizovať ako iné naše hry a zábavu. Fakt som dala tri góly. Všetky pravačkou. Ale nedohrala som. Ostala som otrasená po vzdušnom súboji, keď sa na mňa zrútil asi stokilový chalan a skoro zo mňa urobil placku.) Na sklonku nášho profesionálneho pôsobenia (cestou domou po debakli) sme ešte vyčesané a vymaľované sebavedomo predviedli na prechádzke v meste naše krásne novučičké dresy (veď 0:5 nám neostalo napísané na čelách), ktoré sme dostali ako motiváciu (vtedy by som tuším bola povedala, že také „prievidzské,“ teraz, že „racingovské“) a v tichosti ukončili činnosť tímu. Aspoň sa krásnych (skoro) novučičkých dresov po rokoch dočkali aj starší žiaci... (Popravde už takisto presne neviem, čo sa s nimi stalo, ale toto dobre znie...)

Ostalo mi teda len tuho rozmýšľať, aké „životné dary“ mi má futbal vrátiť za to, že ho sledujem. S „pátraním“ mi pomohol kamarát: „Čo má futbal priniesť? V prvom rade asi vzrušenie z hry, góly a úžasné pocity z výhry „našich.“ Také jednoduché! A pritom také vzácne! A nie sú to len víťazstvá či výlet na Nou Campe, pri ktorom som sa skoro rozpustila šťastím, za čo futbalu vďačím. Aj keď som mala plnú hlavu prijímačiek na výšku, toho úžasného chalana, rozrobených úloh v práci či zdravotných problémov, pri sledovaní futbalu, čítaní o ňom alebo debatách s rodinou, kamošmi, známymi a ľuďmi, akých spoznáte práve vďaka futbalu, zrazu všetko zázračne z hlavy vyletelo. A všetky „problémy“ sa zrazu točili len okolo futbalovej lopty a pár hráčov, čo za ňou pobehujú na zelenom trávniku. Či ma niečo tešilo, či sa mi niečo nepáčilo, či som sa na niečo jedovala, aj keď som si hovorila, že predsa ide „len“ o hru, vždy to dokázalo načas naplno zamestnať moje myšlienky... A to je predsa úžasné! Vždy sa aspoň na chvíľu spoľahlivo oslobodiť od iných problémov. To vám futbal vráti za to, že ho sledujete a ľúbite!

P.S.: Aj zátvorky sú pre vás. (Aby ste to nemali také jednoduché.)